Ževraj nemám už na nikoho čakať, ani na seba. Ok, však ma to aj tak nebaví. Okrem toho som si nezobrala nič na čítanie.
Od motýľa pozriem na čakajúceho psa. Kýchol si, tak hovorím na zdravie. Zdvorilosť mu veľa nehovorí a ďalej sa mi usmievajúc vyplazuje. Ten už má za sebou polovicu cesty. Ešte ho budeme mať 8 rokov. Koho budem v noci obchádzať, aby som mu nepristúpila ocas?!
Motýľovi som našla pekné miesto na dokonanie, krídla som mu nepoškodila. Triasol sa buď v predsmrtných kŕčoch alebo mu bolo proste zima. Načo byť melodramatický. Zomrel s úsmevom na perách, včera tu bol a dnes tu nie je, zhasol ako tá svieca.... jednoducho pošel. Na palec som mu zavesila ceduľku s identifikačnými údajmi a dala do mrazáku. Kremácia bude v Slávičom údolí 23tieho. Najbližší príbuzní nesúhlasili s pitvou, takže v spisoch sa ako príčina úmrtia uvádza len - život.
Z plných pľúc začnem spievať My friends od Monkey bussines. Zaseknem sa pri počínajúcom efku a rýchlo si čupnem. Normálne ma ten daniel nezbadal. Oni asi nepočujú keď majú hlavu dole a žvachlú trávu. A nevidia ani fialové mikiny. Tak tam čupím päť minút a hovorím si, kámo keby som bola dravec, jakožto som, už by si veru nerozprával vnúčatám o dobrodružných cestách do cudziny. Snáď má len slabú chvíľku, ťažký deň v práci alebo čo. Dám tomu hluchoslepému truľovi ešte dve minúty, nech dokáže, že je divé zviera. No nič, nechytá sa, dvíham kotvy. Jeliman.
Spokojne chytám kliešte a myšlienkami zablúdim...
...prestrih, nedeľa, Bratislava, 13:36:09 miestneho času, kafetéria (?). Veľké guľaté zrkadlo a dokonalé feng šuej. Zastal čas a všetko je samozrejmé. Niekde na druhom konci sveta mávol motýľ krídlami, čo spôsobilo reťazovú reakciu. Z neba spadlo zopár vzácnych stretnutí a ľudí, ne/náhodných udalostí, ktoré pracovali úzko špecificky v zlatorezanom súzvuku ako jemná mechanika švajčiarskych hodiniek. Tik tak, odbilo mi na život, práve vtedy a tam.
A to bol len mlynárik kapustný!