Mačička sa javila byť úplne v poriadku, drobná, hebká, prívetivá a stále len na tej kľučke. No každý súdny človek, a to vám vravím, by sa zdráhal zobrať ju z tej mojej kľučky a dať si ju na svoju. Možno by ho poškriabala, bránila by sa, nič to zato, podstata jej autority spočívala v čomsi inom, v niečom čo si nechávala len pre svojho majiteľa. Každý súdny človek, ktorý by pocítil zvrátené nutkanie zobrať ju z kľučky by šípil, že nerobí dobre. Lež nevedel by prečo, nazdával by sa, že ho v bruchu šteklí pretože berie mačku niekoho iného, alebo preto, že mačke je dobre tam kde je a on ju trhá z pohodlnej kľučky, na ktorú je zvyknutá. A tento človek by tiež vedel, že všetky vysvetlenia sú len záplatou na skutočnosť, ktorú však mohol len tušiť. Ležal som na posteli a pozeral sa mačičke do očí, obdivoval jej belostnú srsť. Ako môže byť taká krásna a lesklá keď nikdy nič neje? Zvláštne. Som hladný, ale... ja nemôžem otvoriť dvere. Na kľučke mám mačičku. Môj pohľad zrazu čosi zaujalo. Narástol jej pazúr na pravej prednej labke. O tri centimetre, pred mojimi očami, zo sekundy na sekundu. Stalo sa to už aj predtým, ale nikdy som tomu neprikladal vážnosť, po čase som si zvykol. Tak ako som si zvykol nejesť a nevychádzať z postele... pretože, mám mačičku na kľučke. Dnešný deň bol iný, narástol jej aj druhý pazúr, tretí, ružový ňufáčik sa jej zväčšil a bol vlhkejší ako obyčajne. Začal som sa chvieť, a čím väčšmi som sa chvel tým bola mačička väčšia, mala mäsitejšie labky a trochu viac slintala. Jej belostnú srsť začali šráfovať tigrie fľaky, čierne ako žúžoľ. Nie, toto nemôže byť mačička z mojej kľučky. Prvýkrát odkedy ju tam mám som sa odvážil vydať zvuk, artikulovaný, bojazlivý a poddajný. "Choď preč mačka, už ťa nechcem na kľučke".Vtom zoskočila, už nie mačka ale tiger, obrovský a za celú tú dobu na kľučke bez jedla, lačný. Je so mnou koniec, cítil som ako jej drápy krájajú moje štruktúrované mäso, ako ma bolí kostná dreň, zatvoril som oči a čakal na smrť. Uvoľnil som sa a tešil sa na nový život bez mačky, c´mon.
Zmenšila sa, sadla si späť na kľučku a žila tam ďalej, bez jedla, bez "prepáč nemyslela som to tak", iba sa zmenšila na pôvodnú veľkosť. Jediné čo tá mačka s ružovým ňufáčikom jedla bol môj strach, to z neho mala takú lesklú srsť. Z kľučky nikdy nezmizla. Stále ju tam mám, len už som vyšiel z izby a začal jesť. Stále má autoritu a niekedy sa aj zväčší na tigra. Zvykol som si.