V predškolskom období človek vníma magicky, nerozlišuje medzi fantáziou a realitou. Každá myšlienka sa stáva skutočnosťou. Žije v konkrétnom okamihu, nerušia ho myšlienky na budúcnosť ani minulosť, lebo v týchto intenciách ešte nevie uvažovať. Je to etapa života, ktorú symbolizuje slovo flow - plynutie sveta okolo bez hodnotenia, optimálna hladina prežívania. Človek nebojuje s dospeláckymi strachmi, nekontroluje seba ani druhých, čo kedy povedať, čo si obliecť, nepovažuje veci za dobré alebo zlé. Škôlkar len otvorene prijíma čo svet priplaví. Nezrelosť mozgu ponúka štvrtý rozmer, priamy prenos z nevedomia, ktorý hľadajú jogíni, LSD piloti, holotropní „dýchači", extrémni športovci, hudobníci, maliari, cestovatelia... alternatívci. Pretože vedia, že existuje NIEČO. Je to prežívanie dieťaťa.
Film by sledoval líniu jedného dňa v škôlke. Režim detí. Ich hry, komunikáciu, fabulácie, predstavy o svete, o tom ako veci fungujú z ich pohľadu. Linka harmonogramu dňa by bola prerývaná výpoveďami detí na konkrétne otázky a ich domnienkami. Otázky, by boli postavené tak, aby provokovali odpovede, ilustrujúce úplne odlišné vnímanie dieťaťa. Pri tvorbe otázok by som sa opierala o teóriu, ale aj o skúsenosti s vlastným detstvom. Chcem u diváka vyvolať reminiscencie, hlavne pocitové, keď prežíval a „nechápal" podobne ako deti z dokumentu. Škôlkar napríklad považuje číslo za vlastnosť predmetu, ako farbu. Logika je nasledovná, jablko je červené, guľaté a „je ho sedem". Ďalej, ak z jednej veľkej gule plastelíny urobíme tri menšie, je to pre škôlkara zázrak, pretože sme „namnožili" plastelínu. Nie je ťažké stať sa pre dieťa bohom. Ak sa napríklad známa osoba prezlečie za Mikuláša, dieťa ju nespozná, aj keď počuje známy hlas, vidí známe kusy oblečenia. Samo sa správa tak ako je oblečené a hrá rolu („nemôžem si obliecť pyžamo lebo som kukučka a mám klídeuká"), preto si deti neradi obliekajú na seba niečo iné, lebo sa boja straty identity. Ako predškoláčka som sa hanbila otca keď sa oholil, považovala som ho za cudzieho. Dieťa v tomto veku pozerá na svet výlučne cez vlastný priezor. Nedokáže povedať čo vidí človek, ktorý má iný uhol pohľadu ako ono. Myslí si, že všetko čo vidí, vidia aj všetci ostatní. Keď kreslí postavu človeka nakreslí mu nepomerne dlhé nohy, pretože svet zatiaľ videlo len „zdola". Fantázia sa mu pletie s realitou, preto aj svedecké výpovede detí nie sú vždy bernou mincou. Keď som sa pýtala päťročného chlapca kde majú bicykle začal sugestívne vypravovať, že v komore kde sú ježibaby. V skutočnosti boli na balkóne a bez ježibáb. Verím tomu, že bol o tom presvedčený a neklamal. Dieťa nechápe, že do zrkadla sa nedá vojsť, aj keď Alica za zrkadlom je výnimkou z pravidla. Prší pretože „to" vie, že sme doma a nezmokneme. Mesiac je na oblohe lebo ho tam niekto dal a tma je pretože ideme spať. Ja som svojho času nedokázala pochopiť pri čítaní knihy o Ferdovi, že nevidím obrázky ako v TV. Pre istotu som skontrolovala či titul knihy a názov seriálu korešpondujú. Aj tak som ich nevidela. Čestné miesto majú detské perly, kedy napodobňujúc rečový prejav dospelého spakruky použijú počuté repliky, mimo kontext a význam, aj keď niekedy účelne - ťažkajú si so slovami „nebaví ma život" alebo nespútane, ako v počítačovej hre GTA navrhujú „mami zraz toho policajta, ja ho hodím do domiešavača a zabetónujem". Deti zvyknú rozprávať sami pre seba. Myslia nahlas a táto reč sa vekom stáva tichou. Častokrát sa vystatujú („môj oco to tu staval") a týmto spôsobom sa potvrdzujú. Nechápu rodinné vzťahy, kto je koho syn a sestra a prečo je ten s tým bratranec.
V škôlke funguje hierarchia. U nás bola Natália vždy šípková Ruženka, ja Snehulienka, veľkej Zuze som musela dať všetky orechy čo som našla, outsider Jano si robil na pieskovisku lietadlový kokpit a v tichosti pretrpel čas kým pre neho prišla mama. Denisa bola rebel a jediná nemala papuče, ale cvičky, nosila rifle a tričko s pískacím medveďom. Všetky dievčatá boli zaľúbené do Matúša, rodeného lídra. Každé dieťa má vlastné cestičky, praktiky a „divnosti". Bolo by zaujímavé dostať sa k pár deťom tak blízko, aby nám ukázali tie svoje. Ja som lepila vyžuvané žuvačky zospodu skrinky, na ktorej bola TV a priebežne som vymieňala viac vyžuvané za menej vyžuvané. V tomto veku som bola silne empatická. Bolo mi ľúto malej hviezdičky z pesničky, rozplakala som sa keď mi mama implantovala vinu za nejedenie a rozprávala o černoškoch. Moja neter zase so sebou všade brala Nodyho, ktorého považovala za živého. Keď „sa udrel" plakala s ním, Nody musel vidieť to čo ona, sprchovať sa s ňou, odfotiť sa ako ona, jesť to čo ona, rozprávali sa spolu. Bol to jej prechodový objekt. Keď sa dieťa odpútava od matky, naviaže sa na hračku a skúša koľko vydrží. Má moc nad tým, či ju zničí alebo jej urobí po „vôli".
Deti sú nanajvýš neštandardné a robia veľa nepochopiteľných vecí. Majú neurologicky nezrelý mozog. Preto je ich svet „halucinogénny". Knihy inšpirované nespojitým detským svetom ako Malý princ a Alica v krajine zázrakov som síce dodnes nepochopila. Tento dokument si dáva za cieľ vyvolanie zážitkov z detstva. V každej bunke je uložená informácia o prežitom. Je možné vrátiť sa a zažiť celkový telesný a duševný pocit z toho ktorého obdobia. Spomienky nato aké mal vtedy divák medzery, čo nedokázal pochopiť, ako rozmýšľal, cítil, vnímal, čo si navymýšľal, čomu veril, v skratke aká bola jeho vtedajšia psychická realita.
Nezabudnúť, že sme boli deti je dôležité. Cítite sa kompletnejší, čistejší, vstúpi do Vás detský pokoj a pochopíte, že to ako budete vnímať svet, si môžete vybrať sami - aspoň na chvíľu. Že fantázia, ak je používaná s mierou a podľa návodu, má aj v pracovnej, dospelej, druhopilierovej, daňovej realite svoje miesto.
