Ihrisko pod bytovkou je celé zasypané snehom. Predvčerom sme tam ožužlávali kamienky a dnes?! Trhne ňou! „Nemám kúpené darčeky pod stromček. Aha, vlastne nemajú byť Vianoce. Za tri mesiace je to rok čo mám dieťa". Minule sa nevedela rozpamätať aké je ročné obdobie. Ale len na chvíľu. Ohliadne sa tým smerom, pohľad zastaví na obrysoch počítača. Má vydriapanú klávesnicu. Medzerník a eFko sú už na pravde božej. Nuž doteraz to nevedela, ale nielen perie sa driape. Deti vás neučia všeličomu. Jemne pohne zápästím, au, to je od toho nosenia. Keď sa do neho zatnú ešte ďasienka a dva novopečené zuby... slasť! Uvedomí si, že má napätú celú tvár. Napätú ju má aj keď zaspáva. Vždy v strehu, čo ak spadne, zadusí sa, práve si pochutnáva na psových granulách, má mokré tričko, na ktorom je ešte aj ŠKVRNA. „Trpí pri mne, je na mňa zle naviazaná, som zlá matka, som zlá...? Nie!" Na tvári má často zavesený ustarostený výraz. Taký čo majú zodpovední ľudia. Rozmýšľa. Čo všetko dnes mohla urobiť zle? Neurobila nič zle. „Mohla som toho urobiť viac a inak". Nemohla. „Kedy som naposledy plakala?" Asi to na čas zabudla. Ide na neutrál, bez zbytočných energetických strát. Potrebuje sa postarať o dieťa.
Minulú noc sa predierala dažďovým pralesom...Vyjde na čistinu hore na kopci, odkiaľ vidí kilometre ďaleko. Masa zelenej, vlhkej farby, opar presvietený slnkom. Ako by to povedal klasik, „len ona a džungľa". Zbadá z dreva zbúchanú plochu, asi meter krát meter. Rozbehne sa a roztopašne na ňu skočí. Zrazu začne stúpať, plocha ju nesie hore, dosť hore (Bond, James Bond). Začína mať strach, ale je stále pobavená. Žiadne zábradlie a dokedy ešte...? Objaví sa pri nej stará známa, usmejú sa na seba, že votta hell, bezenergetický výťah v pralese?! Vedia o tom v meste?! „Kedy prestaneme stúpať?" Prestali a voľným pádom sa zo 150-tich metrov rútia dole. Plošina z dreva sa zbláznila. Ale musí to byť predsa akosi vymyslené, nemôžu zomrieť. V rozkvete života, na úsvite nového dňa atď. Nezomreli. Na konci to bolo odpružené, nejaká džungľová hydraulika. Náraz bol síce tvrdší a nie úplne príjemný, ale čo by ste chceli zo 150-tich metrov? Potom sa jej snívalo o priemyselnej budove v tvare chobotnice, ktorú sama navrhla. Bola odliata zo sádry. Mihol sa tam aj Brandon z Beverly, jej gynekológ a veľa iného.
Stále sneží. Ihrisko aj s preliezkami sú belšie a belšie. Stuhla im krv v žilách. Ľadové peklo, žiadny lacný sci-fi film, realita! „Nezaspávaj, hlavne nezaspávaj, rozprávaj sa so mnou, idem hľadať pomoc, vrátim sa po teba..." Strhne sa na obrovský hluk. Náraz! Spomalený záber, otáča hlavu od okna smerom k postieľke. Robí rýchlu analýzu: predmet vážiaci minimálne päť kilogramov, tupý zvuk, plač absentuje, je mŕŕŕŕŕtva! Uf, nie je to jej dieťa. Je to žehlička. Spadla jej z hrude. Nádych. Výdych. Zrazu je ľahká. „Som to stále ja, taká ako predtým. Len mám dieťa. A žiadny čas. A telo aj dušu zabookované na dlho dopredu."